LGBTI - kde končí prirodzenosť

Autor: Jana Lukáčová | 14.6.2018 o 15:59 | Karma článku: 10,09 | Prečítané:  13644x

O miere civilizovanosti našej spoločnosti svedčí to, ako sa správame k jej najslabším a najzraniteľnejším členom a aký vzájomný rešpekt je v nej prítomný voči inakosti.

Na úvod chcem zdôrazniť, že podporujem akúkoľvek snahu o budovanie rešpektu voči ľuďom, ktorí sa hlásia k LGBTI komunite, tak ako voči všetkým (ktorí druhých rešpektujú a neubližujú im).

S narastajúcim budovaním povedomia o tejto komunite a najmä o komunite tzv. transrodových ľudí v poslednom období však možno prinesú nasledujúce riadky užitočný pohľad do problematiky.

L-G-B

Od nepamäti sa vedú diskusie, či je náklonnosť (aj) k rovnakému pohlaviu pre človeka prirodzená...Je aj nie je. Závisí to od toho, čo sa za ňou u konkrétneho človeka skrýva. Môže teda ísť o:

  • plne prirodzenú náklonnosť, tj. prežívanie rovnakej erotickej túžby a romantickej lásky, ktoré u heterosexuálnych ľudí vyvolávajú osoby opačného pohlavia,
     
  • predstieranú náklonnosť, ktorú osoba hrá z dôvodu určitého prospechu,
     
  • slepú náklonnosť alebo povedané inak nevysporiadané emočné traumy, ktoré človeka ženú do úniku (hľadania istoty) vo vzťahu s osobou rovnakého pohlavia, napríklad v dôsledku rôznych foriem zneužívania v detstve, pričom svoju prirodzenú náklonnosť potláča.

    V tomto kontexte vo svete určite existujú príbehy ľudí, ktorí sami seba „uzamkli“ naopak v heterosexuálnom vzťahu, pričom ich to prirodzene ťahá možno k najlepšiemu kamarátovi či kamarátke rovnakého pohlavia.

T

Zatiaľ čo náklonnosť  k opačnému, ale aj rovnakému pohlaviu je prirodzeným javom v prírode, tzv. transgender ideológia má s prirodzenosťou spoločné málo.

Za trans ľudí teda transrodových ľudí sa označujú osoby, ktoré sa nestotožňujú so svojim biologickým pohlavím, ktoré im bolo „pripísané“ pri narodení a s na neho nadväzujúcim sociálnym postavením, rolou či prejavom ženy alebo muža v spoločnosti. Preto sa mnohí z nich rozhodnú podstúpiť hormonálnu liečbu a zmenu pohlavia, aby mohli byť „sami sebou“. Pre úplnosť je však potrebné dodať, že komunita trans ľudí zahŕňa širšiu škálu ľudí.

„Žijeme v spoločnosti, ktorá silno spája identitu a prejavy človeka s jeho genitáliami už od narodenia a očakáva konkrétny mužský alebo ženský príbeh až do jeho úmrtia“ píše sa na webovej stránke jednej transrodovej organizácie.

To je bohužiaľ pravda, v našej spoločnosti dávame pocítiť, ak sa človek vymyká „z normálu“. Nevyspelá spoločnosť (nie však všetci ľudia v nej žijúci) spája genitálie človeka s určitou predurčenou cestou, ktorú by mal nasledovať (pričom táto predurčená cesta býva odlišná v jednotlivých krajinách či kultúrach). Túto istú premisu však kopírujú práve aj transrodoví ľudia. POTREBUJÚ fyzickú premenu, zmenu svojho pohlavia, výzoru a identity na to, aby mohli ísť tou svojou, vlastnou cestou. Samotnou zmenou genitálií, fyzických čŕt či mena sa však bohužiaľ skutočný problém človeka nevyrieši, keďže jeho príčina netkvie v pohlaví či výzore.

Problém transrodových ľudí je obdobný ako u ľudí pociťujúcich nízke sebavedomie, ktorí sa rozhodnú pre „transformáciu“ na Barbie či Kena, aby si ho zvýšili. Problém sa v skutočnosti nenachádza vo fyzickej rovine (na tele človeka), ale v emočnej rovine – v nevysporiadaných citoch človeka – túžbe, smútku, bolesti, hnevu, strachu z toho, čím si prešiel a ktoré ho nutkavo vedú k vytvoreniu novej verzii seba samého.

Biologické pohlavie si nevyberáme, jednoducho sa s ním narodíme, je nám dané. Pre svoj vnútorný pokoj potrebujeme túto skutočnosť plne prijať a prejaviť akékoľvek emócie, ktoré sa s ňou spájajú. Práve nevysporiadané emócie, ktoré sa u transgender ľudí viažu na ich pohlavie a súvisiace zaužívané stereotypy v spoločnosti ich nevedome ženú do odmietania svojho tela, identity a potreby zmeny genitálií, fyzických čŕt či mena.

Pritom narodiť sa so ženským pohlavím, neznamená, že musíte žiť v súlade so zaužívanými stereotypmi ženy v spoločnosti. Čo je však prvoradé je obnoviť svoj vnútornú pokoj a následne žiť svoj život spôsobom, ktorý Vám bude prinášať radosť.

Narodiť sa s mužským pohlavím neznamená, že musíte žiť v súlade so zaužívanými stereotypmi muža v spoločnosti. Čo je však prvoradé je obnoviť svoj vnútorný pokoj a následne žiť svoj život spôsobom, ktorý Vám bude prinášať radosť.

A vo vyspelej spoločnosti by sme sa mali všetci usilovať o to, aby každý mohol slobodne bez strachu kráčať svojou vlastnou cestou.

To, čo je najdôležitejšie je prejavenie svojich túžob a iných nevysporiadaných citov, ktoré sa osobe s vlastným pohlavím, s rodovými stereotypmi, s tým čím si prešiel spájajú.

Podstúpiť hormonálnu liečbu, preoperovať sa na opačné pohlavie a zmeniť si meno nebýva totiž rozhodnutím duševne vyrovnaných ľudí s pokojom v duši, ktorí prijímajú realitu, takú aká je. Býva to rozhodnutím ľudí, ktorí v dôsledku úniku pred svojim trápením nasledujú predstavu, že v novom pohlaví a identite práve pokoj vo svojej duši nájdu.

Bohužiaľ, tak ako ho ktokoľvek z nás nenájde v drogách, alkohole, či materiálnych statkoch nenájde ho ani operáciou a v novom mene... Jedinou cestou k vnútornému pokoju je čeliť príčine svojho trápenia.

Aj preto býva vysoká miera samovrážd páchaná medzi trans ľuďmi, ktorí časom precitnú do reality. Niektorí trans ľudia podstupujú po vytriezvení detranzíciu a snažia sa vrátiť k svojej prirodzenosti...

Ak už vnútorne šťastní ste (prežívate vnútorný pokoj) a Vašim nesplneným snom, ktorý Vám urobí radosť, tak ako niekomu cesta na Mars, je prežiť život s novým pohlavím a/alebo identitou, proti gustu žiaden dišputát, ak prijímate aj súvisiace dôsledky svojho rozhodnutia a je niekto ochotný Vám k tomu dopomôcť...

Kde to však začína naberať na nebezpečných obrátkach sú snahy transgender ideológiu začať vštepovať malým deťom. Deti by sme určite mali viesť k rešpektu voči inakosti, k rešpektu ku všetkým, ktorí iným neubližujú bez ohľadu na náklonnosť hoci aj k rovnakému pohlaviu, spôsob obliekania... Mali by sme ich viesť k tomu, že pre každého môže byť prirodzený iný spôsob života, ktorý mu prináša naplnenie. Vštepovaním, že ich pohlavie „pripísané“ pri narodení si však môžu, ak sú nešťastné kedykoľvek „prepísať“, teda zmeniť, neprispejeme k rozvoju spoločnosti, ale jej degradácii. Skôr by sme deťom mali poukazovať na to, k čomu môže viesť emocionálna nerovnováha – tj. ak svoje city nebudeme prejavovať a naopak potlačovať môže to viesť k rozvoju rôznych ideológií, na konci ktorých je ľudské utrpenie.

V tomto smere sa  môžeme učiť od súputníkov z ríše zvierat. Zvieratá sa nepotrebujú prerábať, meniť svoje pohlavie, aby boli šťastné. Jednoducho sú sami sebou, dávajú svoje city najavo a aj preto videá šťastných a šantiacich zvierat bývajú v tom našom ľudskom svete také virálne.

I

Príroda je veľký čarodej a občas dochádza k tomu, že sa niektorí z nás narodia s určitou (pohlavnou) abnormalitou. Aj v tomto prípade je však to najlepšie, čo môžete pre seba urobiť prejsť si všetkými emóciami, ktoré vo Vás skutočnosť vyvolala a akékoľvek rozhodnutie s ohľadom na svoj stav urobiť s pokojom v duši...


Prirodzenosť končí tam, kde svoj vnútorný pokoj začíname hľadať v pohlaví, rode či výzore a nie tam, kde pramení - vo svojej duši.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Píše Ivan Mikloš

Rusko a my - naozaj sme nepoučiteľní?

Čo by sme mali vedieť o Putinovom režime.


Už ste čítali?