„Čas zahojí všetky rany“
Jeden z najpopulárnejších mýtov. Čas žiaľ sám o sebe naše rany na duši nevylieči. Umožní, aby sa naše kognitívne funkcie prispôsobili novej, zmenenej situácii, ktorá nastala. Avšak umožňuje aj rozptýlenie našej pozornosť na nové objekty záujmu, kedy postupne nepríjemné emócie, ktoré sme si možno aj intenzívne uvedomovali, potlačíme do podvedomia. Tie sa však aj po rokoch či desaťročiach môžu „ohlásiť“ a nemusíme si vôbec uvedomovať, ako po celý ten čas formovali naše rozhodnutia a ovplyvňovali naše celkové prežívanie. Jedine vtedy, ak celú paletu citov, ktoré v nás udalosti vyvolali, prijmeme a prejavíme, rany na duši sa zahoja.
„Slzy liečia“
Slzy sú samé o sebe fyziologickou reakciou nášho organizmu na určitý stres. Môžu byť sprievodným javom, keď svoje city prejavujeme, ale nemusí to tak byť. Stretávam sa so skúsenosťou ľudí, ktorí celé roky preplakali, ronili krokodílie slzy s tvrdením, že prejavovali svoj smútok či bolesť, ale zlepšenie ich stavu to neprinieslo.
Ak sa v skutočnosti lepšie necítite, potom to znamená len jedno, že ste aj napriek oceánu sĺz svoje city skutočne neprejavili. Slzy boli len fyziologickým „maskovacím manévrom“ úniku pred tým, aby ste sa plne otvorili tomu nepríjemnému, čo Vás sužuje.
„Svoje problémy som zahodil/a za hlavu“
Toto spojenie používame v situácií, keď chceme dať svojmu okoliu najavo, že sme sa zbavili problémov, ktoré nás trápia. Opak je však pravdou. Žiaľ problémy, lepšie povedané ich emočný náboj si v sebe nesieme až dovtedy, pokiaľ mu nebudeme venovať patričnú pozornosť, ktorú si vyžaduje. Jedine vtedy dokážeme obnoviť svoju rovnováhu a s pokojom, nadhľadom, vecne pristúpiť k riešeniu konkrétnej situácie v našom živote. A teda „zahodením problémov za hlavu“ sme iba nepríjemné city, ktoré prežívame vytlačili z vedomia a raz sa nám ako bumerang vrátia a pristanú rovno pred nami. Za hlavu môžeme zahodiť svadobnú kyticu alebo loptu, nie však vlastné city...
„Vybijem si zlosť cvičením“
Intenzívne cvičenie nám pomáha zbaviť sa nahromadeného fyzického stresu a na chvíľu upokojiť myšlienkovú búrku v mysli. Samo o sebe nás však vyvolanej emócie, napr. hnevu nezbaví a po chvíľkovom uvoľnení po cvičení sa opäť ocitáme vo víre myšlienok, zmietaní hnevom (resp. inou emóciou).
„Ženy nenadávajú / muži neplačú“
Muž či žena všetci prežívame počas života rovnaké emócie v rôznej intenzite. Nie je to tak, že niektoré sú určené mužom a iné ženám.
Ak ste žena a nikdy ste si neponadávala, keď ste cítila hnev a ak ste muž a nikdy ste nenechal slzám voľný priebeh, keď sa z Vás valil smútok či bolesť potom (ak už sa Vás to netýka teraz) skôr alebo neskôr sa tomu, čo označujeme ako „psychické problémy“ nevyhnete.
Uvedené predsudky sú zdrojom mnohého utrpenia nášho ľudského pokolenia, ku ktorým sme vedení výchovou. Všetkým emóciám, ktoré cítime potrebujeme nechať voľný priebeh a to bez ohľadu na to, či sme prišli na tento svet z Marsu alebo Venuše.
„Odpustenie je kľúčom k uzdraveniu“
Odpustením sa vzdávame obviňovania druhého, odplaty za to, ako veľmi nám ublížil. Samotné vzatie na milosť nám však uzdravenie duše neprinesie. To najdôležitejšie je vysporiadať sa so všetkým trápením (bolesťou, smútkom, hnevom..), ktoré v nás skutok previnilca vyvolal. Mnohí ľudia, ktorí iným „odpustili“, si totiž svoje rany na duši nesú ďalej životom.
Ak obnovíme svoj vnútorný pokoj tým, že svoje city prejavíme, už nebudeme mať potrebu odvety a teda rovnako ani potrebu previnilcovi odpúšťať (poznámka: je dôležité nezamieňať si odvetu a vyvodenie dôsledkov, tj. určenie hraníc previnilcovi, aby nám či iným viac neubližoval, čím mu zároveň poskytujeme príležitosť na sebareflexiu).
„Pomoc nepotrebujem. Poradím si sám“
Vždy to bude o nás samých, o našom vlastnom úsilí, ktoré do obnovy vlastného vnútorného pokoja vložíme. Avšak neraz tým, že sa točíme v začarovanom kruhu nám chýba potrebný nadhľad a uvedomenie si toho, čo sa skutočne odohráva a čo je k zmene potrebné.
Aj keď Vám Vaše druhé “Ja“ hovorí, že pomoc niekoho iného nepotrebujete, prijatie toho, že to bez pomoci nedokážeme býva často začiatok cesty, aby sme získali zručnosť, ako si poradiť sami. Ak aj po rokoch prešľapujete na mieste, možno je načase prestať robiť to, čo nefunguje a požiadať o pomoc. Pre Vaše ego to bude úder a teda kľúč k Vášmu skutočnému napredovaniu.
PS: Prejaviť svoje city, nechať im voľný priebeh neznamená, že máme nakričať či vyplakať sa na ramene prvej osoby, ktorá nám príde do cesty. Rovnako, ako vykonávanie biologických potrieb, tak aj svoje emócie dokážeme prejaviť v súkromí a nikoho k tomu nepotrebujeme. Bez ohľadu na to, kto ich v nás vyvolal, sú naše a sami si za ne zodpovedáme.
